Ako môžeme o hudbe rozprávať
Počúvanie hudby je sústredený proces. Človek počúva a pritom môže hudbu preciťovať, od príjemného pocitu, dobrej nálady až k veľkej radosti, môže prežívať rôzne predstavy (asociácie), od konkrétnych, spomienkových až k neskutočným, môže mať rôzne myšlienky, nápady a podobne. Môže hudbu počúvať len tak voľne, bez nejakého určeného konkrétneho zámeru, alebo s cieľom a zameraním sa na celok diela, jeho časti, na formu, vyjadrovacie prostriedky hudby, či identifikáciu (objavenie) obsahu programovej skladby. Analyzovať hudobnú skladbu možno:
- Ako je usporiadaná, aké má časti a formu (ontologická analýza),
- Ako, kedy a prečo skladba vznikla (genetická)
- Aký obsah – hudobný či nehudobný – skrýva (sémantická),
- Akú umeleckú a estetickú hodnotu má (axiologicko-funkčná).
Všetky zážitky, spomenuté skutočnosti a analýzy môžeme potom vyjadrovať rôznym spôsobom: slovom, pohybom, obrazom, divadlom.
Pri slovnom vyjadrovaní (verbálnej interpretácii) môžeme používať rôzne spôsoby a kombinácie spomenutých analýz. Môžeme vyjadrovať len pocity, len predstavy, môžeme vyjadrovať jednu analýzu, alebo viacero skombinovaných. Môžeme pritom reagovať okamžite, spontánne, alebo si môžeme všetko premyslieť a pripraviť.
Žiaci môžu použiť rôzne spôsoby vyjadrovania:
- Voľné asociácie – slová (pocity, city, asociácie, predstavy, fantázia, myšlienky; zapísať, povedať, zaznamenať – napojiť, naviazať, rozvinúť).
- Vety a štylizácia (pocitov, citov, predstáv, myšlienok – môže byť na predchádzajúce i samostatne).
- Vytváranie príbehov, úvah a textových celkov (na vlastné nápady, podnety, na genetické a sémantické podnety, prípadne na zážitkovú analýzu).
Úlohy s počúvaním hudby
Ako, kedy, prečo dielo vzniklo
Ludwig van Beethoven a príbeh o zlosti nad strateným grošom (opakovanie 6.r.)
Ludwig van Beethoven je nemecký klasicistický skladateľ, ktorý pôsobil vo Viedni. Okrem veľkých a rozsiahlych skladieb (symfónie, sonáty, koncerty) skomponoval nesmrteľnú bagatelu Pre Elišku. Aj keď sú jeho skladby väčšinou vážne, veľkolepé, plné hlbokých myšlienok a citov, skomponoval aj jedinečné brilantné, humorné až bláznivé Rondo G dur opus 129 (vo Viedni na ulici) nazývané: Rondo v maďarskom štýle, takmer capriccio, alebo Rondo „Zlosť nad strateným grošom“). K rondu sa už tradične viaže príbeh, dnes nevieme, či je v ňom niečo pravdivé, alebo je úplne vymyslený (ale je to podstatné?). Ide o text z knihy Kurta Davida – Stretnutie s nesmrteľnosťou.
Prečítajte si text, vypočujte si skladbu, diskutujte. Zopakujte si z teórie, čo je rondo, téma, forma, vyjadrite estetické znaky témy a jej podôb, slovne vyjadrite svoje pocity, myšlienky, predstavy, prerozprávajte príbeh.
Kurt David: Stretnutie s nesmrteľnosťou.
Keď‘ sa onoho letného dňa (už skoro hluchý) Beethoven rozlúčil pri mestskej studni s Amáliou sám sa pobral do hostinca Pri jedli, naďabil na chlapca, ktorý bol rovnako osamelý a navyše si ho nikto nevážil. Stál pred mäsiarskym obchodom a nariekal. Neďaleko od neho čakal Beethoven pri záhradnej bráne a pozoroval chlapca v tmavohnedej roztrhanej kacabajke, čo mu visela cez rovnako roztrhané pumpky, z ktorých vyčnievali špinavé bosé nohy. Týmito špinavými bosými a malými nohami pred mäsiarstvom odrazu zúrivo a nenávistne zadupotal, potom urobil niekoľko krokov, zohol sa nad zaprášenú cestu a hľadal na zemi čosi stratené. Keď došiel k bráne záhrady, zbadal Beethovenove nohy a vzpriamil sa.
„Prepáčte,“ povedal chlapec, „ale keby ste trochu odstúpili nabok. Mohlo by byť, pane, niečo práve pod vašimi topánkami, nie?“ Beethoven všetko nerozumel, ale vedel si domyslieť, čo sa prihodilo, a spýtal sa. „Čo vlastne hľadáš, maličký?“
„Peniaze!“
„Myslel som si.“ Beethoven pozeral do uplakaných oči a do tváre zamazanej zaschnutým blatom z cesty. „A koľko?“
„Groš.“ Chlapec sa už opäť prehrabúval v prachu, na mieste, kde predtým stál Beethoven. „Koľko?“
„Groš!“ zareval malý. „Nepočujete dobre?“ Beethoven prikývol. Groš, pomyslel si, ako málo. No akiste v ich dome znamená groš toľko ako u iných gulden. „Pomôžem ti hľadať,“ povedal viac zo žartu a dobrej nálady.
„Vy?“ Chlapec si ho prezrel od hlavy až po päty. Určite to nebral vážne; zabubnoval preto rýchlo drobnými päsťami v prachu a kričal: „Tu nie je nič, tam nič, nikde nič, nič, nič !“ Ale keď sa opäť ocitol pri Beethovenových nohách, povedal: „Naozaj mi chcete pomôcť hľadať?“
„Naozaj.“
Chlapec už neplakal. „Vyzeráte skôr, že by ste mi mohli ten groš dať alebo ho nemáte?“
„Ale mám jeden.“
„Teda.“
„Najprv treba hľadať,“ povedal Beethoven veselo. „Prečo tak zúrivo vrieskaš pre jeden jediný stratený groš?“
„Chýba mi na mäso, ktoré som mal kúpiť, a pretože mi ho lakomý mäsiar nechcel dať, musel by som ísť domov bez mäsa, a keby som prišiel domov bez mäsa, otec by ma…“.
„…čo robí pán otec?“
„Robí také fajnové topánky, ako vy nosíte.“
„Hm.“
„A stále ma bije remeňom.“
„Viem si predstaviť.“ Beethoven sa usmieval a tváril sa, akoby aj on hľadal v prachu stratený groš. A tak šli spolu pomaličky krok čo krok polozohnutí popri remeselníckych domcoch. Bola tu hneď kopa ľudí, čo sa vykláňali z okien a zvedavo pozerali, čo to robia.
„Ako sa vlastne voláš?“
„Ja ?“ chlapec sa narovnal, utrel si roztrhaným rukávom nos, z ktorého mu tieklo, a povedal nahlas: „František, František, ako cisár.“
„Ako cisár,“ opakoval Beethoven, „lenže ten nemusí hľadať stratený groš.“
Aj chlapec sa zasmial, už s výhľadom na to, že opäť získa stratený peniaz. „Prestaňme už hľadať,“ navrhol o chvíľu. Ulicou prešiel koč. Kolesá a kopytá koní rozvírili prach a zodvihli ho do výšky. Pri zadnej stene sedeli opretí dvaja sluhovia so zodvihnutými nosmi, meraví ako pestro poobliekané bábky. Za nimi išiel jazdec s volavčím perom na čiernom klobúku a za ním opäť koč, do ktorého bolo zapriahnutých šesť nádherných bielych koní v červenom postroji. „Teraz sa nám už nepodarí nič nájsť,“ dôvodil chlapec. „Nemám pravdu?“
Pošúchal si malé očká a odpľul do sivého prachu, ktorý visel nad ulicou a nebolo preň vidno vzďaľujúce sa koče.
„Nie, naozaj už nič nenájdeme,“ súhlasil“ Beethoven a vytiahol z vrecka plášťa gulden. „Tu máš, maličký.“
„Celý gulden, pane?“
„Nebolo to akiste po prvý raz, čo si stratil peniaze, František. Koľko úderov je od tvojho otca za jeden groš?“
„Najmenej päť remeňom, ktorý má otec pri práci pripevnený na kolene.“
„No pozrime sa, päť. To je ale tvoj otec veľmi prísny. Päť úderov za jediný groš. A čo keby si stratil gulden? Kto by to vydržal? Ty asi sotva, keď si taký malý?“ František neodpovedal, iba pochmúrne, smutne pozrel do zeme a bosým palcom hrabal v blate.
„Radšej ti dám ešte jeden, nie?“
„Ešte jeden?“
„Vieš, pre istotu, František, keď máš takého prísneho otca.“ Chlapec prijal aj druhý gulden, začudovane krútiac hlavou. Jeden pevne stískal v ľavej a druhý v pravej dlani. Zaplať vám pánboh povedal.
„Tie dva guldeny musia nejaký čas vydržať a chrániť ťa pred bitkou, pravda?“
„Samozrejme, a ďakujem. Kto ste vlastne, pane, že ste ku mne taký dobrý?“
„Kúpeľný hosť, ktorý býva „Pri jedli“! Stačí ti to, ty malý sopliak.
To už Beethoven povedal namrzene, pretože v myšlienkach bol už kdesi inde.
„Pri jedli,“ opakoval si chlapec a začudovane pozeral na Beethovena, ktorý sa zrazu obrátil a bez slova sa pobral dolu ulicou cez námestie, na ktorom bola studňa, kde stáli ženy s vedrami a krčahmi. Keď chlapec vošiel po druhý raz do mäsiarstva, Ludwig van Beethoven už bol „Pri jedli“ a hneď chcel ísť do svojej izby, ale hostinský ho zadržal.
„Bola tu jedna krásna milostivá dáma a …, hovorila, že vám zabudla dať, vznešený pani, päť guldenov, ktoré ste omylom nechali ležať na stole v hostinci…“.
„Čert zober päť guldenov!“, reval Beethoven a pred sebou mal už dvere do svojej izby. „Teraz mi ide o groš! O jeden groš, ktorý sa stratil“, a prudko otvoril dvere… Dnu sa zrazu rozreval klavír ako poranené zviera. Hlasno s prenikavou ostrosťou sa rozliehal tón za tónom… (Zlosť nad strateným grošom)